Kayden Craves

Charakter:
Už od detstva mal po otcovi predpoklady k tomu, že bude jeden z tých vyšších typov. Meria 187 centimetrov a jeho ramená sú po dlhých hodinách v posilňovni omnoho širšie, ako keď ešte chodil na strednú. Už len kvôli práci sa potrebuje udržiavať vo forme za každých okolností a dalo by sa povedať, že športovaním trávi skoro všetok svoj voľný čas. Vždy to preňho bolo niečo ako odreagovanie od bežného života, čas, kedy mohol premýšľať a celkom sa ponoriť do cvičenia, alebo tráviť chvíle s kolegami, ktorí mali veľmi podobné záujmy. Jeho tvár lemuje mierne strnište, ktorého sa raz za čas zbaví, hlavne ak plánuje večery v baroch alebo kluboch, ktoré v jeho živote nie sú ničím výnimočným. Človek by povedal, že bude rozumnejší, vyspelejší, no na druhú stranu, starých manierov sa zbavíš len ťažko. Mal jednoducho peniaze na to, aby si to mohol dovoliť a všetkými možnosťami, ktoré sa mu s tým ponúkali, nijako neplytval. Vždy si hovoril, žeby sa dokázal uskromniť, žeby naozaj nepotreboval nič z toho a ani mu to nechýbalo v živote. Na hlave mu vyrastajú tmavé, až skoro ebenové, vlasy, ktoré má skrátené nad ušami a po bokoch, zatiaľ čo nad čelom mu zostávajú stáť o niečo dlhšie končeky. Výrazným prvkom jeho tváre sú aj stredne veľké modrosivé oči, pod ktorými jeho súmernú tvár zakončujú plnšie pery. Jeho pleť je už na pohľad opálená jemne do hneda, ale pravdou je, že sa na slnku príliš nezdržuje, nakoľko nepozná nič, čo by bolo nudnejšie. On sám neuznáva posudzovanie ľudí už na prvý pohľad, ale sám to často a pokrytecky robí, hlavne ak je posudzovaný on. Niekto by povedal, že je typický, tuctový policajt, iný, že svojou prácou zabíja len voľný čas a v inom prípade by bol jeden z tých bohatých idiotov, ktorý má všetko, čo mu padne do očí. Kayden si však na peniaze už dávno príliš nepotrpí, možno ešte na strednej mával slabosť pre drahé veci, ktorá mu z časti zostala aj dodnes, ale nevidí ich ako to najdôležitejšie. Či už to bolo smrťou jeho brata, ktorá ho poznačila, alebo dospievaním, jeho pohľad na túto záležitosť sa zmenil. Avšak stále mu zostalo množstvo horších vlastností, ktoré si občas sám neuvedomuje alebo ich proste len nechce meniť. Občas dokáže byť až prehnane flegmatický, najmä k ľuďom, ktorí ho v daný moment sklamú, či rozčúlia, viac ako to je však nedôverčivý. Niežeby si pred ľuďmi staval hrubé steny, ale nedokázal by byť otvorený k človeku, ktorého práve stretol. Na jeho ochote a myšlienke pomôcť sa pritom nemení nič. Vždy bol však otvorený tomu, aby skúsil niečo nové a ak je niekto raz jeho priateľom, snaží sa ho držať pri sebe za každých okolností a pomôcť mu, ako sa len bude dať. Väčšinou ho ľudia vidia ako človeka s dobrou náladou, zmyslom pre humor a zubatým úsmevom, ktorý už neodmysliteľne patril k jeho tvári. Jeho nálada sa však často dokáže zmeniť behom sekundu, či už ju obopne vážnosť, nad ktorou večne nakrčí obočím a zopne pery, alebo hnev, ktorý dáva najavo už len postojom, ak mu niečo nie je po chuti. Nakoniec je to vždy agresia, návaly zlosti, zaťaté päste a veci rozbité na kúsky, ktorými to skončí. Nedokáže sa ovládať, ak ho niečo vyprovokuje, jeho krv sa zbiera, naráža do každej bunky, či cievy, než celkom vybuchne. Nervák, horkokrvný idiot? Áno, tým všetkým mohol byť. Mnohokrát sa nechal vyprovokovať, ešte viackrát sa na strednej pobil kvôli hlúpostiam, maličkostiam, než si uvedomil, aký nerozvážny tým bol. Po väčšinu situácií sa však snaží správať priateľsky a vyrovnane, snaží sa pôsobiť dôveryhodne, aby ľudia okolo neho vedeli, že sa naňho môžu obrátiť, ak to budú potrebovať. Považuje sa za správneho človeka, ktorý má svoje chyby a snaží sa napraviť to, že nedokázal pomôcť svojmu bratovi tým, že bude pomáhať iným. Je schopný odpúšťať, vlastne druhému stačí niekoľko slov, ktoré Kaydena donútia zamyslieť sa, aby isté veci prehodnotil ešte raz, ale nie je to tak, žeby niekedy naozaj zabudol. Pamätá si prakticky všetko, každú jednu krivdu, každé jedno slovo, je to všetko v jeho hlave, občas si želá, aby dokázal radšej zabudnúť ako odpustiť. Ak niekto úplne zradí jeho dôveru, nie je ľahké ju získať späť, je však osobou, ktorá je názoru, že si každý zaslúži druhú šancu, nech už urobil čokoľvek. Jeho život je založený najmä na jeho práci, ktorej venuje všetku svoju pozornosť aj myseľ. Občas mu príde, že jeho bytie nikdy nebude zaužívané v každodennosti, nikdy nebude mať tie bežné rutiny ako každý normálny človek, ktoré by sa neustále opakovali a nejakým spôsobom si ich nechcel ani tvoriť. Vyhovovalo mu to, ako žil, to, čo robil. Za každých okolností sa snaží zachovať si chladnú myseľ a konať správne, pretože len spravodlivosť preňho v spoločnosti ešte má nejaký zmysel. Zároveň je dosť obetavý a tolerantný a až na jeho občasné výlevy zlosti sa snaží všetko vyriešiť bez zbytočného násilia, hlavne pri zásahoch. Jeho trpezlivosť tak honosná už nie je, často so sebou doslova vedie zdĺhavé boje, či sa to týka tých ľahších alebo aj ťažších rozhodnutí. Možno je príliš tvrdohlavý, možno len nedokáže prehrýzť nejaké náležitosti. Väčšinou nosí obyčajné rifle s nevýraznými tričkami, či tielkami a všetkými milované kožené bundy. Jeho štýl je práve kvôli tomu pomerne jednoduchý, ničím nezaťažený, typický priemernému „fízlovi,“ ktorý obyčajné dni nedbá na najnovšie stránky módnych časopisov. V konečnom dôsledku napokon aj tak skončí v tmavomodrej uniforme so žltými značkami „police.“ Samozrejme, čo má na sebe záleží aj od situácie alebo príležitosti, už len kvôli jeho rodine má v šatníku niekoľko oblekov šitých na mieru, ktoré podľa svojich slov v živote nevyužije. Už od malička miloval zvieratá, ale jeho najobľúbenejším druhom boli vždy bezkonkurenčne psy, na ktoré bola matka zase alergická, takže nakoniec tak či onak skončil so škrečkom, ktorý do týždňa umrel, alebo s rybičkou, ktorú jedno ráno našiel ležať na hladine vody hore bruchom. Možno aj z toho dôvodu je preňho práca čiastočne odreagovaním, keď pracuje s drogovými psami. Jeho život sa vždy riadil skôr žitím v prítomnosti, bez rozmyslu na budúcnosť a táto vec sa asi nikdy nezmení, ale je rozhodnutý, že nech sa už vyskytne čokoľvek, vždy bude konať správne, tak ako to cíti.

Historie:
Na svet prišiel vo štvrtok 15.3.1990 v skorých ranných hodinách po akútnom cisárskom reze s nedostatočne vyvinutými pľúcami. Matka Lettice Craves strávila niekoľko hodín na pôrodnej sále s ťažkými bolesťami a skoro s nulovou šancou na záchranu syna v šiestom mesiaci. Prvá skúsenosť v jeho živote teda nebola práve ružová, ale po niekoľkých týždňoch v inkubátory bolo všetkým v ich rodine známe, že sa svoj boj ani zďaleka nechystá ukončiť. Už pár dní po svojom narodení bol na nekompromisné naliehanie matky, napriek možnému ohrozeniu života, prevezený z verejnej nemocnice na súkromnú kliniku, z ktorej sa dostal už ako celkom zdravé dieťa. Už od mala bol zvyknutý na istý štandard, jeho rodine nikdy nerobilo problém dať mu všetko, čo si zaumienil. Matka, Lettice, ešte za slobodna získala dva tituly na anglickej univerzite Cambridge pri štúdiu práva a s vedľajším zameraním do politiky, kde jej bohatá britská rodina vždy čiastočne zasahovala. Kaydenov otec, Abraham Craves, pochádzal skoro z celkom rovnakých pomerov. Už v spoločnosti predstavovali ich rodičia obchodných partnerov, v súkromí skôr starých známych a dlhoročných priateľov z Ameriky. Abraham bol však presným opakom svojich ostatných súrodencov a hlavne normy, ktorú udával štýl na vysokej nohe. Nad jeho hlavou vždy krúžila túžba po zábave a cestovaní, nikdy nepoznal nič ako zodpovednosť alebo etiketu. Napriek všetkému sa po ich stretnutí na obchodnej konferencií, ktorú organizovali obe rodiny, nikdy neprestali kontaktovať. Krátko po dokončení vysokej sa Lettice nakoniec presťahovala za oceán a zatiaľ čo ona sa zamestnala v právnej branži, Abraham ukončil svoje armádne ťaženia, ktoré sa v ich rodine niesli už od generácie, a s niekoľkými vyznamenaniami stúpal v Atlantskej polícií stále na vyššie priečky. Trvalo až niekoľko dlhých rokov, než sa rozhodli mať prvé dieťa, ťažko povedať, či to bolo viac kvôli zdravotným problémom alebo minimom voľného času, ktorý spolu trávili. Kayden bol v konečnom dôsledku často vychovávaný skôr v rukách pestúnok ako vlastnej matky, napriek všetkému s ňou mal primeraný vzťah. To sa však nedá povedať o jeho otcovi, s ktorým si vždy rozumel o niečo lepšie, hlavne po tom, čo sa o dva roky neskôr narodil jeho mladší brat Matthew, ktorý sa po ňom snažil pri dospievaní opakovať snáď aj v tej najhlúpejšej maličkosti. Napriek všetkému mali priam perfektný vzťah, rozumeli si vždy aj pri vekovom rozdiely a spolu s otcom mali spoločnú aktivitu, ktorou nebolo nič iné ako basketbal. Tri roky po jeho bratovi sa narodila ich malá sestra, Raven, a taktiež posledný súrodenec, ktorý prišiel na svet, vzhľadom na rastúci nádor v matkinej maternici, ktorá musela bez diskusie preč. Už na základnej škole sa vždy radil medzi elitu, potreboval byť v spoločnosti a na očiach ostatných, často vyvolával rôzne konflikty, či už kvôli svojmu bratovi, ktorý sa dostal do problémov alebo sa do problémov dostal on sám a učitelia boli radšej, ak sa ním nemuseli zapodievať, nakoľko nechceli prísť o bohatých sponzorov. Stredná škola bola preňho typickým rajom, či kvôli basketbalu, prvému autu alebo množstvu dievčat, ktoré sa okolo neho motali a ktoré zväčša nehľadali nič iné ako sponzora na drahé dary, ktorým už aj po svojich krátkych skúsenostiach odmietal byť. Po čase sa pri niekoľkých sklamaniach sústredil najmä na svojich priateľov, sestru a brata, ktorých sa snažil vždy chrániť, nech sa dialo už hocičo. Možno práve preto sa jednou nešťastnou udalosťou prevrátilo naruby skoro všetko, čomu dovtedy veril. Nikdy na ten deň nezabudne. On aj otec prišli na Mattov prvý zápas a po oslave nasledovala cesta domov. Bola nedeľa, 28.7.2007, podľa digitálnych hodiniek v jeho mobile, ktoré celkom náhodne prešiel pohľadom, keď si čítal novú správu od svojho najlepšieho kamaráta Georga, zatiaľ čo jeho otec parkoval na čerpacej stanici, len niekoľko kilometrov vzdialenej od školy a od ich domu, 21:11 večer. Bolo až zvláštne, ako sa mu presný čas dokázal doslova vryť do pamäti. Akoby doteraz počul Matthewov hlas, ktorý ho žiada, aby mu požičal drobné na kolu, pretože celé vreckové opäť minul na veci, o ktorých ich rodičia nemali ani tušenia. Otec akurát tankoval, keď sa to stalo. Pamätal si len, že si musel zavolať a zatiaľ čo Matt šiel dnu na pumpu, Kayden zostal pri aute. Nasledoval piskot štyroch pneumatík na suchom asfalte. Boli to ostré svetlé, ani netušil, z ktorej strany prichádzajú, doslova otáčal hlavou doľava a doprava, keď sa začali približovať. Dvaja muži v maskách, so zbraňami v rukách a jednou čiernou taškou na ramene, vybiehajúci z pumpy smerom k ceste a prichádzajúcemu autu. A potom sa to stalo – výstrely. Bolo ich hneď niekoľko, nedokázal by ich v tom hluku ani rozlíšiť. Tri? Štyri? Naraz mal pocit, že z nejakej strany prichádzal krik, lenže nemal odvahu vyliezť spoza auta a pozrieť sa komu patrí. Hluk výstrelov ustál skoro hneď, hluk motorov až po niekoľkých sekundách, jemu to však stále hralo v ušiach. Čistý priestrel v pravom ramene, jedna guľka v hrudníku a druhá niekoľko milimetrov od pľúc, mobil s rozbitým displejom ležiaci v tme na okraji parkoviska. Pohľad na svojho otca, ktorý si jednou rukou tlačí na rameno a druhou sa podopiera nad mŕtvym telom vlastného syna, bol niečo, na čo človek tak ľahko nezabudne. Spomínal si, ako sa vtedy cítil. Ako zbabelec, slaboch, nikto. Už po niekoľkých dňoch sa dozvedel, o čo tam šlo. Jeho otec sa uzamkol, odmlčal, nechcel si pripustiť, že aj šéf polície v Atlante môže prísť o syna takým spôsobom, že ho mohli zastreliť rovno pred jeho očami a on nemohol robiť nič, aby to zastavil. Obyčajné prepadnutie čerpacej stanice, z ktorej si lupiči neodniesli ani polovicu z toho, za čo by naozaj stál život. Boli to traja muži, tínedžeri, ktorí nevedeli, čo robia, čo urobili. Boli jednoducho v zlom čase na zlom mieste. Zasiahlo ich to, ich všetkých. Najhoršie však na tom bola jeho matka, nikdy sa nedokázala zmieriť s tým, že jej mladší syn zomrel. O to viac sa však upäla práve na svoju dcéru a Kaydena, ktorý po tom, čo zanechal basketbal, prišiel o veľkú časť svojich priateľov. Trvalo presne tri roky, než sa ich bežný život opäť trochu znormalizoval a presne rok, než Kayden dokončil vysokú, ktorú mu matka nikdy príliš neschvaľovala, aspoň otec mal trochu pochopenia. Raven už dávno študovala na vysokej v Európe, bez väčšieho kontaktu s rodičmi. Ich súrodenecké väzby sa však nepotrhali, nebol schopný prísť aj o sestru, preto ju nikdy celkom nepustil, nikdy jej neprestal písať a volať, ani po tom, čo sa jedného dňa bez slova zbalila, pretože nemohla zniesť ich prehnane starostlivú a dotieravú matku. Otec s pribúdajúcim vekom vystúpil zo svojho postavenia v polícií na polovičný dôchodok a prenechal svoje miesto mladšiemu a schopnejšiemu známemu ich rodiny. Andrew tak už nebol len Kaydenovým dobrým priateľom, ale aj šéfom, ktorému bezpodmienečne dôveroval. Bolo zvláštne, čo sa musí stať, aby bol jeden človek schopný nájsť svoj smer. Svoj prvý boj viedol ešte pri narodení a ani na chvíľu nezapochyboval a neukončil ho, práve preto v tom bude pokračovať. Či už ako dospelý muž, ktorý sa hneď, ako si našiel prácu, odsťahoval od svojich rodičov žijúcich na druhom konci Atlanty, do vlastného bytu, alebo dobre zabezpečený policajt zo „zásahovky“, ktorá je vlastne vecou, ktorou žije už niekoľko rokov.
Místo:
Fulton, Atlanta
Vzťahy a rodina:
Lettice Craves – matka
Abraham Craves – otec
Raven Craves – sestra
Matthew Craves - brat (mŕtvy; zabitý pri prepade)
Andrew Corrigan – šéf, dobrý priateľ
Povolání:
Zásahová jednotka – drogové, zásahové, policajné razie